In February 1938, just months before dying, Hlinka criticized the conditions in Germany and refused cooperation of his political party with the representatives of the local German minority pro-Nazi parties supported by Berlin.

Hlinka’s role in the national emancipation movement of the Slovak people was truly great and indispensable. Although separated by centuries and geographical distance the aim, nature and direction of his strife is sometimes likened to that of Thomas Paine – known to Slovaks as one of the great fathers of American independence – despite the two men’s different philosophical platforms.

Hlinka’s face is on every Slovak thousand-crown bill, not without reason. Despite living in very difficult times he managed to maintain his moral integrity, had never been a political turncoat and showed personal courage to oppose evil whenever he saw one.

Having weighed very carefully every single aspect of Andrej Hlinka’s well-documented life the Slovak Parliament acted responsibly when it passed the law honoring him for what he had done for the nation in its emancipation struggle. Not only had Hlinka nothing to do with the wartime Guards but had he been alive during World War II, he would have opposed all the war atrocities with his heart.

Sincerely,

Pavol Paška 3/3

ODPORÚČAM DO POZORNOSTI, NA ZAMYSLENIE.... Anton Hrnko: ZA DOBROTU NA ŽOBROTU

Ak by niekto hľadal odpoveď na otázku, prečo sme mnohokrát v súboji s aktivistami globalizmu neúspešní, prečo často ťaháme v súboji s nimi za kratší koniec, stačí sa pozrieť na to, ako sa u nás zaobchádza s ľuďmi s národnou orientáciou, resp. podporujúcich naše národné záujmy. Stále platí, že pracovať za záujmy slovenského národa a jeho štátu sa neoplatí, je to čistá obeta, lebo na konci dňa sú vždy pozdvihnutí tí, čo proti národu a jeho štátu pracujú, nie tí, ktorí obetujú často nielen svoj čas, ale aj kariéru v prospech veci národa. Z každej strany sa nám tu vyškierajú všelijakí Jarovia Naďovia, ktorí by za svoju prácu v „prospech národa a jeho štátu“ už dávno mali ručať niekde za katrom, a na druhej strane poctiví vlastenci sú vytláčaní na okraj spoločnosti len preto, že poctivo a nekompromisne bránili slovenskú vec, či už na domácom poli alebo v zahraničí.

Nebudem hovoriť o sebe, lebo mnohé veci možno vidím subjektívne a možno si za všetko môžem sám, ale keď čítam posledné statusy M. Zoldyho, ako sa mu „odmeňovali“ mnohí príslušníci strany Smer za jeho nekompromisné postoje v mnohých otázkach, je mi jasné, že v systéme niečo škrípe. J. Naďa nezavrú, hoci by bolo za čo, lebo jeho „sponzori“ sa ho zastanú a žiaden prokurátor alebo sudca si s nimi nie je ochotný páliť prsty. Naopak mnohí príslušníci a stúpenci niekdajšieho HZDS, Smeru alebo SNS len čo vypadli alebo odišli z kola von, sa stali príťažou, o ktorú ani pes nezakopne. Daromné boli ich zásluhy v čase aktívneho pôsobenia vo verejnom živote, už ich osud bývalých užívateľov ich práce nezaujíma. Poslednou obeťou „kádrovej“ práce súčasnej vládnej koalície je môj vzácny priateľ Ján Gábor, špičkový diplomat a jeden z tvorcov slovenskej menšinovej politiky v rokoch 1993 – 1998.

Možno si ešte niektorí spomenú, že JUDr. Ján Gábor, dlhoročný diplomat bez akejkoľvek väzby na niektorú politickú stranu, bol jediným profesionálnym diplomatom Slovenskej republiky, ktorého prezidentka Z. Čaputová bez akéhokoľvek zdôvodnenia odmietla vymenovať na post veľvyslanca, na ktorý mal nastúpiť v rámci pravidelnej rotácie diplomatov: ústredie – vyslanie. Pre tých, ktorí nepoznali pozadie, to bolo absolútne nepochopiteľné. To sa od roku 1993 nestalo. Ale ako sa hovorí, naši južní susedia a ich vplyvní domáci „volksgenossen“ majú dlhé prsty vplyvu. Ani v Budapešti, ani v radoch domácich predstaviteľov etnických maďarských strán mu nevedeli zabudnúť, že vehementne obhajoval na medzinárodnej scéne výlučne individuálne práva príslušníkov národnostných menšín a bol jednou z najtvrdších bášt, na ktorú na európskej úrovni narazili snahy Budapešti o zakotvenie kolektívnych práv pre národnostné menšiny. Pri vzťahu pani Čaputovej k otázkam súvisiacim s presadzovaním slovenských národnoštátnych záujmov nemali u nej problém poslať ho „na ľad“. Však sama si vybrala za „krízového“ predsedu vlády Maďara, aby nám všetkým ukázala, že ako príslušníci slovenského národa sme neschopní. Predstavitelia Smeru si vtedy uvedomovali, že sa veľvyslancovi J. Gáborovi deje krivda a sľúbili mu, že v prípade prevzatia moci sa mu revanšujú. 1/2

Revanš bol v tom, že hoci bol veľvyslanec, vyslali ho len na post generálneho konzula do Istanbulu. Keď našli pre seba „vhodnejšieho“ kandidáta, stiahli ho po dvoch rokoch domov. Keďže podľa služobnej pragmatiky po dosiahnutí 65. roku života sa štátni zamestnanci posielajú do dôchodku, stiahnutie z postu znamenalo rozsudok vo veci služobného pomeru. Dosiahnutý vek sa však nedotýka veľvyslancov, ak sú vyslaní na veľvyslanecký post. Aby mu nenapadlo požiadať ministra J. Blanára o splnenie sľubu, pre istotu ho minister zahraničných vecí neprijal, čo je tiež akt bezprecedentný. Veľvyslanec má obyčajne v titule aj označenie, že je splnomocnený minister. Menuje ho prezident a postavením je teda rovný ministrovi. Neprijatie J. Gábora ministrom Blanárom je preto nielen neúctou voči človeku, ktorý vyše 40 rokov poctivo pracoval v diplomacii a neohrozene obhajoval slovenské národnoštátne záujmy, ale neúcta voči všetkým štátnym zamestnancom vo vysokom postavení. To, že ho v Budapešti a medzi miestnymi Maďarmi nemajú radi, ešte neoprávňuje žiadneho ministra (tak ako to neoprávňovalo prezidentku Čaputovú) správať sa k človeku ako k „nímandovi“.

Keby som to mal komentovať slovami Biblie, povedal by som: Veru, veru, hovorím vám, nebude na Slovensku skutočný poriadok, kým sa nebudú zalievať tie správne stromy. Lebo len zdravý a pestovaný strom môže priniesť potrebné ovocie. Je mi veľmi ľúto, že sme si vyťali ďalší zdravý a plodný strom, ktorý ešte nejaké potrebné ovocie mohol priniesť. Samozrejme, viem si predstaviť, že v neslovenských kruhoch si mastia svoje pupky. 2/2

UŽ SÚ TU SPROSTÉ NENÁVISTNÉ HEJTY, NEVADÍ....

Zrušil som včera na Facebooku zopár priateľstiev - všetko ľudia, ktorí ma v minulosti sami požiadali o priateľstvo. Ja totiž žiadosti o priateľstvo nikdy neposielam, stalo sa to v mojom prípade nanajvýš dva alebo tri razy za celých cca 17 rokov, nič viac. Zároveň mi zrazu pribúda nápadne veľa žiadostí o priateľstvo. Neprijímam. Nikdy som si nepotrpel na popularitu, nepotreboval som si budovať imidž mienkotvorného influencera, neviem na čo by mi to aj bolo. Moja stránka je pre verejnosť uzavretá a na Telegrame som až po skoro mesačnom naliehaní a intenzívnom prehováraní od D. Kollára. Takže "klídek", milí hejteri. Ak ma YouTube alebo ktorýkoľvek iný portál s mojimi komentármi zdieľal, bolo to bez akejkoľvek intervencie alebo prosieb z mojej strany. Čistému všetko čisté.... naháňať sa za slávou by bolo smiešne a nedôstojné. Dnes si tu, zajtra tu byť nemusíš - svetská sláva poľná tráva, ale charakter, svedomie a čistý štít zostáva.

Takže podľa internetových hejterov - pripomínam, že tentoraz nie z tábora opozičných prívržencov a aktivistov - som beznádejne sebastredný, senilný, je..mi, som primitívny a závistlivý človek s diagnózou (!?) a v hlave mi zostala jedna jediná chorá bunka. Smejem sa na tom. No fajn, ak si nejakí hysterici myslia, že ma zastrašia, urazia, ponížia, zmenia alebo donútia k autocenzúre, mýlia sa. Vo svojich článkoch som ako novinár a komentátor od začiatku v roku 1990 písal vždy iba vecne a na základe faktov, nikdy som v ničom o minulosti alebo súčasnosti neklamal, nevymýšľal si a nefabuloval. Môj archív o tom obsahuje spústu dôkazov. Ak niekomu prekážam, nech sa páči, viem o tom už dlhšie. Ja som sa nikdy nikam a nikomu nevnucoval a nehrabal som sa na žiadne výhodné posty. Je o mne známe, že som nikdy za svoje články a komentáre neprijal ani cent. Existuje o tom aj objektívny oficiálny zápis a správa z môjho stretnutia na Úrade vlády. Takže v pohode, milí hysterickí hejteri - dýchať pekne zhlboka, uvoľniť sa, myslieť na niečo pekné a ak treba, nasadiť aj tabletku, odborníci vám poradia akú :)

UPOZORNENIE NA VČERAJŠÍ ROZHOVOR INFOVOJNY

Dnes dopoludnia idem na internistické vyšetrenie do nemocnice, preto momentálne odo mňa žiaden ranný komentár. Dávam vám však zatiaľ aspoň do pozornosti včerajší rozhovor IV s pani Šramovou. Je to na jej facebookovej stránke ako upútavka, spolu s jej interesantným vyjadrením o "Žlči nedocenených seniorov z Turzovky" v texte toho avíza. Komentoval som to stručne na jej stránke a nemám absolútne problém vyjadriť sa k jej tvrdeniam (od 1:50) aj na Infovojne, ak by o to obaja široko obľúbení objektívni novinári - Adrian a Norbert - mali záujem .

ZLÁ SPRÁVA PRE TÝCH, KTORÝM LEŽÍM V ŽALÚDKJU

Po sérii dôkladných internistických vyšetrení na poliklinike a v nemocnici - po tom, ako som sa bohužiaľ príliš dlho celé roky nezaujímal o pravidelné preventívne lekárske prehliadky - sucho na záver konštatujem, že tu ešte nejaký čas na tomto svete pobudnem a pokomentujem.

Takže zlá správa pre všelijakých rýchlo kvasených nadutých influencerov a najnovšie aj pre celú armádu hejterov a dekompenzovaných "Báb Jág", čo mi vypisujú nenávistné mejly, ja tu ako "postavička z alternatívy" (označenie z "diela" istej influencerky) nejaký čas ešte budem písať a komentovať dianie a politiku. Hoci aj z tej Turzovky, ak už som pred 12 rokmi opustil nedobrovoľne rodnú Bratislavu. Ak písať a komentovať, tak samozrejme iba tak, ako doteraz, čiže existenčne a finančne nezávislým spôsobom.

Vymenili sme si na záver komplimenty s lekárom a sestričkami - ja im s poďakovaním za ich profesionalitu a prístup k pacientovi a oni mne za to, že som trpezlivý pacient, ktorý nerobí paniku ako kdejaký ustrašený hypochonder.

PRÁZDNA OBÁLKA? V ŽIADNOM PRÍPADE, TÁ NIČ NERIEŠI

O jeden a pol roka sú na Slovensku parlamentné voľby. Určite budú elity v Bruseli zaujímať minimálne rovnako, ako tú obávanú Orwellovskú centrálu EÚ zaujímali nedávne voľby v Maďarsku, ba ešte viac. Veď si rozumieme a vieme prečo. Ako tie voľby dopadnú, to je teraz tá kruciálna otázka, samozrejme nielen pre voliča, ale aj pre Smer. Ani to si nemusíme bližšie vysvetľovať, vieme prečo. Nie tak dávno, pred nejakými dvoma mesiacmi, som tu v jednom mojom mimoriadne optimistickom komentári napísal, na moje pomery netradične sugestívne, že sa netreba ničoho báť a byť vopred priposratý od strachu, lebo to dopadne dobre. Smer znovu vyhrá a zloží novú vládnu koalíciu.

Čas beží, ale všetko ostatné pokračuje rovnakým pomalším tempom, v rovnakom duchu a tóne, ďalej. Smer aj naďalej pokračuje v organizovaní celej série vysokotlakých tlačoviek - o rodine Šimečkovcov (nie Adamsovcov) a o rastúcej nespokojnosti lídrov strany s postupom, alebo skôr nepostupom, záhadne liknavých OČTK. Tie dve ďalšie koaličné strany, čo sa v koalícii teraz vezú, najmä Hlas-SD, ako keby to ani nezaujímalo a netýkalo sa ich to. Čo s tým ale môžu koaliční voliči, tým mám na mysli hlavne voliča Smeru, ktorý nemá na nič žiadne páky, asi tak robiť? Len sa počas sledovania televíziami prenášaných tlačoviek a demotivujúcich nedeľných televíznych diskusií rozčuľovať, nič viac. Počul som už dokonca aj o jednej ľahšej mozgovej príhode zo sledovania takého programu. No a samozrejme písať potom o svojom rozčúlení. Takže tak sa tu veci na našom území teraz majú.

Statočný Robert Fico robí ako vždy z plných fyzických a duševných síl ako Herkules čo môže, aj za mimosmerácku podriemkavajúcu časť vládnej koalície na čele s Dankom, a informuje priebežne o všetkom, čo sa na tlačovky nezmestilo. Vždy to potom dodá na duchu klesajúcej koaličnej verejnosti novú dávku prepotrebného optimizmu. Presne tak, ako to robí aj na hodine otázok a odpovedí v parlamente a na besedách so študentmi univerzít a stredných škôl. Na šľaktrafenie opozície a jej mediálnych satelitov, lebo to robí dobre. Tak v čom je do psej matere chyba? V ničom, lebo Slovák - ten tradične nespokojný tvor - chce buď všetko, alebo nič. A chce to hneď! Ale tak to nejde, drahí moji. Trochu života do toho nekonečného "umierania" a lamentovania.

No a konkrétne mňa, tú beznádejne irelevantnú "postavičku alternatívy", usadenú na hraniciach štátu v ďalekej Turzovke a v minulosti podľa istej Popradčanky nacucnutú na HZDS (o tom neskôr), sa dobrí ľudia hore dolu po celom našom vysušenom štáte pýtajú, slovom aj písmom, čo si myslím o stave vecí verejných v "tejto krajine" a koho budúci rok voliť, ak sa úroveň dôvery v politiku stráca. Niektorí, je ich čoraz viac, sa silácky dušujú, že voliť tentoraz nepôjdu a zostanú doma. To sú tí sklamaní a nasratí - poväčšine ľudia vo veku a s vráskami múdrosti na tvári, nie naša čiperná adolescentná mládež čo srší progresivistickou energiou. Tá sa akurát mňa zásadne na nič nepýta. Tí aspoň začali chodiť nielen na protestné mítingy opozície ale aj na záživné besedy s premiérom. Chvalabohu. Ale sú aj takí truhlíci, ktorí mi so zvláštnym výrazom v očiach povedali, že síce voliť pôjdu, ale do urny hodia natruc (vraj bohuprisahám) prázdnu obálku, ako keby som ja za niečo mohol.

Hlupáci, čo ste sa zbláznili? Čo tým chcete docieliť? Že pôjdete s nasoleným zadkom domov s pocitom zadosťučinenia? Akého? Nebláznite, prázdna obálka vo volebnej urne? To sa radšej poskladajte do urien sami. Voliť treba, nie hádzať tam urazenecky prázdne obálky, aby sa volebné komisie pri sčítaní výsledkov volieb čudovali čo to má znamenať. Nezabudnite, mládež voliť pôjde, preto záleží na každom jednom z nás, vo veku národne orientovaných mudrcov z polovice 20. storočia.

Toľko pre dnes odo mňa, vraj "nedoceného seniora z Turzovky". Aj k tej kravine sa vyjadrím, asi zajtra alebo v nedeľu

ROBERT FICO....MAL, ČI NEMAL?

Premiér Fico nezostal ticho ale zareagoval s patričným dôrazom na kontroverzné vyjadrenie nového maďarského premiéra Magyara o tom, že Maďarsko susedí iba samé so sebou. Mal, či nemal na to predseda slovenskej vlády vôbec reagovať? Mal, a urobil dobre.

Ak niekto, nielen tak hocikto, ale niekto ako predseda maďarskej vlády, vypáli verejne taký verbálny výstrel a vyjadrí taký provokačný nezmysel, hoci určený len na domácu konzumáciu, reakcia na úrovni slovenskej exekutívy je nielen nutná, ale dokonca povinná! V Európe, a vôbec vo svete, sa v ostatných rokoch za rozpadu medzinárodného práva dejú také absurdnosti, že ignorovať najnovšie Magyarove vyjadrenie by snáď hraničilo až s vlastizradou. Silné slová? Ani nie.

Nič, čo sa týka Maďarska a spolužitia štátov a národov v strednej Európe nemožno podceňovať. Nezvyknem to robiť, tento raz však budem v tejto vážnej téme a v tomto konkrétnom prípade subjektívny. Pochádzam zo zmiešanej rodiny, kde si za "Magyar Királyságu" môj dedo - maďarský železničný výpravca nie z južného Slovenska ale rovno z mestečka neďaleko Budapešti - vzal v Kremnici za ženu karpatskú Nemku. Doma sa u nich rozprávalo tromi jazykmi - slovensky, nemecky a maďarsky. Na gymnáziu v Kremnici hral môj otec ako študent ochotnícke divadlo aj s Lacom Chudíkom. Keď sa stal ústredným inšpektorom matematiky a fyziky na ministerstve školstva, vysielali ho na stredné školy s maďarským vyučovacím jazykom na južnom Slovensku na inšpekcie nielen v tých dvoch spomenutý predmetoch ale občas aj v iných, dokonca nepríbuzných predmetoch, práve kvôli tomu, že ovládal maďarský jazyk. Po návrate zo služobných ciest na južnom Slovensku býval zamyslený a vážny. Sadol si v kuchyni k svojmu obľúbenému jedlu, fazuľovému prívarku, a povedal: "Ej, ej, my ešte budeme mať na Slovensku raz problémy, aké tu mať nechceme...." Na tých školách si kvôli jeho maďarskému priezvisku vypočul nejednu negatívnu poznámku od ľudí, ktorí si mysleli, že ak má maďarské priezvisko a hovorí plynule po maďarsky, tak si s ním môžu spoločne ponadávať. Omyl! Môj otec bol Slovák ako repa, napriek svojmu maďarskému priezvisku. Aj ja som ako on, všetci v našej rodine sme ako "repa".

Otec mal pravdu, lebo len čo sa Slovensko v roku 1993 osamostatnilo, ba ešte predtým, začali problémy s SMK a s Miklóšom Durayom. Dokonca ešte aj to užitočné energetické vodné dielo Gabčíkovo bolo predmetom roky trvajúceho ostrého sváru, ktorý skončil až na medzinárodnom súde. Tí z nás, ktorí sme ako politickí komentátori staršieho dáta narodenia, si dobre pamätáme čo za extrémistický blázinec tu SMK narobilo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia s iredentou. Chvalabohu za Orbána sa vzťahy a veci dostali ako tak do normálu vďaka bezhraničnej trpezlivosti vlády a Roberta Fica. Ak tu niekto znovu šibrinkuje vyhláseniami, aké teraz urobil premiér Magyar, treba na to reagovať okamžite, nie čakať kým tie jeho provokatívne vyjadrenia z Pešti nejako vyšumia do vzduchoprázdna samé od seba. Ak tu existujú nejaké červené čiary, toto je rozhodne jedna z nich

NAMIESTO NEDEĽNÉHO ZAMYSLENIA (270)
TO BY SOM SA MUSEL ZBLÁZNIŤ SÁM ZO SEBA

Donedávna neznáma influencerka z Popradu mala uplynulý týždeň viacero zaujímavých vyjadrení na moju adresu, či už v Dopoludní Infovojny, alebo na svojej facebookovej stránke, na ktoré budem reagovať jedno za druhým nasledujúci týždeň. Prečo? Táto známa influencerka o sebe tvrdí, že nie je novinárka, čo je v jej prípade zrejme pravda, kým ja som (iba) novinár a bývalý podpredseda Združenia slovenských novinárov (ZSN), aj keď dnes už na dôchodku, s 35 ročnou praxou.

Mimochodom, novinár resp. influencer.... Aký je v tom zásadný rozdiel? Nuž nejaký v tom zrejme je, ale povedzme si otvorene, že influencer vo svojej činnosti využíva prostriedky žurnalistiky, inak by nemohol "influencovať", kým novinár je svojím spôsobom tiež influencer, lebo produktmi svojej práce na konci dňa tak či onak tiež ovplyvňuje verejnú mienku. Pretože uvedená influencerka z Popradu má, podľa vlastných slov, 28 miliónov videní alebo sledovaní, či ako to sama presne nazýva, neberiem jej vyjadrenia na moju adresu na ľahkú váhu. Pôjdem preto postupne: Údajne som "postavička z alternatívy". Prosím, tak som "postavička", je to jej subjektívny názor. "Žlč nedoceneného seniora z Turzovky"- zaujímavý postreh. Vraj sa márne dobýjam do Smeru, ktorý so mnou nechce spolupracovať, v minulosti "nacucnutý na HZDS" - zaujímavé, od nej....

Dnes to prvé, vraj nedocenený senior z Turzovky, dokonca so žlčou..... Predovšetkým, prečo som sa ocitol v Turzovke, o tom som už písal a k tomu sa ešte vrátim. Som rodený Bratislavčan, ktorý žije až na dôchodku na Kysuciach, podobne ako mnohí iní Bratislavčania, ktorí sa z rôznych dôvodov presťahovali na iné miesto na Slovensku. Hrať sa na Kysučana by som nemohol ani keby som chcel. Jednoducho som z iného cesta, bez miestneho výrazného kysuckého nárečia - po rodičoch skôr z toho kremického a Štiavnického, ak už. Mimochodom, môj skromný dvojizbový panelákový byt v Petržalke na Sklodowskej (Ovsište) som predal istému Popradčanovi - podnikateľovi, ktorý má stavebnú firmu a potreboval ho ako akúsi malú ubytovňu pre svojich ľudí.

Za nedoceneného sa nepovažujem, to je podstatné. Keby som to o sebe tvrdil, alebo by som to dokonca sám vyhlasoval, musel by som sa po 35 rokoch novinárčiny zo seba načisto zblázniť, ak by som sa ako senior ešte dožadoval od niekoho docenenia. Načo? Bolo by to smiešne, megalomanské a choré. Čo chcem niekde mať svoju bustu, alebo nebodaj sochu, či čo? Predovšetkým, lebo o to tu ide na prvom mieste, napríklad od existujúcej vlády, aby som bol konkrétny, nechcem nič! Neskôr o tom uverejním aj písomný, veľmi jasne formulovaný dôkaz priamo z Úradu vlády. Hádam by som sa nedožadoval nejakého výhodného kšeftu alebo úväzku, aby som stratil svoj kredit novinárskej nezávislosti? V žiadnom prípade, ale o tom v budúcom komentári (asi zajtra).

Pokiaľ ide o tú údajnú "nedocenenosť", to je kolosálny "influencerský" omyl par exellence. Zverejním tu postupne vyjadrenia iných, ktoré to tvrdenie vyvracajú, vrátane vyjadrenia vlády Slovenskej republiky a Metropolitnej univerzity v Leeds. Všetko čierne na bielom, milá influencerka-nenovinárka. Aké docenenie by som asi tak ešte od niekoho chcel, respektíve ako nejaký sebastredný chumaj požadoval, ak to docenenie vyjadrila už takmer pred tridsiatimi rokmi, v roku 1998, vláda SR, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene udelením čestného diplomu za tridsať ročnú prácu novinára a prekladateľa v roku 2023 a predvlani aj diplomom za prácu pre Slovensko od Nadácia Pro Patria? Normálnemu človeku to stačí! Kto by požadoval viac, musel by sa asi sám zo seba zblázniť. Také veci sa u nás stávajú, to ale nie je našťastie môj prípad.

Dnes tu teda zverejním prvý písomný dokument: Poctu od ministra kultúry SR a spisovateľa Ivana Hudeca, v nasledujúcich dňoch podobnými slovami potvrdenú písomne zo zahraničia aj názorom anglickej univerzity v Leeds. Neskôr v priebehu týždňa niečo podobné ešte aj od amerických Slovákov v USA. Pre dnes to stačí, pokračovanie cez týždeň. (foto udelenej pocty vyššie)

SLOVENSKO: KRAJINA, KTORÚ NIKTO NECHCEL

V týchto dňoch sa venujem a budem postupne venovať ešte v niekoľkých mojich nasledujúcich, dôkazmi podložených komentároch, vyjadreniam popradskej influencerky M. Šramovej v živom vysielaní Infovojny a na jej stránke na sociálnej sieti.

Dnes však chcem upriamiť pozornosť vnímavých čitateľov na niečo iné. Na veľmi zaujímavé zahraničné video, ktoré približuje Slovensko celému svetu spôsobom, na aký sme doteraz neboli veľmi zvyknutí. Aspoň tí z nás novinárov a komentátorov, ktorí sme sa na mediálnej scéne neobjavili s halasom len pred nejakými štyrmi rokmi, nie sme tu iba desať či pätnásť rokov, ale od samého začiatku po novembri 1989. Odporúčam vrele každému, kto má čas, aby si ten video dokument pozorne pozrel, vypočul a zamyslel sa nad všetkými súvislosťami. Preto sem dávam link.

O Slovensku a Slovákoch sa toho vo svete bohužiaľ popísalo a pohovorilo veľa nepekného, povýšeneckého, nepravdivého, vymysleného a pohrdlivého. Neraz dokonca s prispením z domova. Robí sa to ešte aj dnes, priamo v Bruseli. Viem o tom z vlastnej 36-ročnej novinárskej praxe ako bývalý podpredseda Združenia slovenských novinárov pre zahraničné vzťahy, píšuci nielen v slovenskom jazyku ale aj v angličtine, lebo som sa ako komentátor musel nespočetne razy dôrazne postaviť proti tomu, čo o nás s dešpektom písali, rozprávali a vysielali mienkotvorné svetové médiá s veľkým impaktom, ako napríklad denníky WALL STREET JOURNAL, NEW YORK TIMES, FINANCIAL TIMES, GUARDIAN, ECONOMIST, dokonca aj známy populárno-vedecký americký časopis NATIONAL GEOGRAPHIC, od ktorého by to človek nečakal, ale aj svetové mienkotvorné televízie CNN a BBC.

Ako novinár som sa od začiatku v roku 1990, a neskôr v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia postupne aj ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry (SIA), venoval okamžitému dôslednému reagovaniu na všetky tendenčné nezmysly o Slovensku a Slovákoch ako o nezaujímavom postkomunistickom odštiepeneckom štáte a zaostalom nacionalistickom národe v zahraničných médiách, neraz žiaľ podložené názormi na Slovensko od takých "expertov" na náš národ a štát, ako je Martin Šimečka. Zároveň som tak robil na pravidelnej týždennej báze, podobne ako môj kolega Pavel Kapusta (on vždy v sobotu), aj ako externý komentátor v nedeľných televíznych novinách STV. Je o tom k dispozícii vyše dvojhodinový prehľad mojich televíznych komentárov a reakcií na svetovú tlač v plnom znení. V SIA sme pripravovali vlastné aktuálne monotematické video dokumenty a správy o Slovensku v spolupráci so známym elitným kameramanom Marianom Minárikom.

Pozrite si tento konečne objektívny a seriózne pripravený hodinový zahraničný dokument o Slovensku a prečítajte si pod ním reakcie prekvapených divákov. Je spracovaný dobre a s citom pre detail, vrátane kvalitného sprievodného komentára v angličtine, ktorý je zrozumiteľný aj jazykovým začiatočníkom. Odporúčal by som ho nielen ako učebnú pomôcku geografie a histórie, ale aj ako jazykovú pomôcku pre tých, ktorí sa učia anglicky a majú normálny, pozitívny vzťah k svojmu vlastnému štátu.

Titulok je zaujímavý - Slovensko: krajina, ktorú (temer) nikto nechcel. Takých bolo v minulosti u nás dosť.... bohužiaľ sa medzi nami takí nájdu ešte aj dnes.

V komentovaní vyjadrení M. Šramovej na moju adresu budem pokračovať zajtra
https://youtu.be/TGf4QsghxLs?is=_pDyrsBEcLIUACUA

SPRÁVY O STAVE DEMOKRACIE A PRÁVNEHO ŠTÁTU NA SLOVENSKU

Americký State Department (ministerstvo zahraničných vecí USA) zverejňuje každoročne svoje oficiálne "Annual Country Reports on Human Rights Practices", čiže výročné správy o stave a situácii v oblasti rešpektovania a dodržiavanie ľudských práv v jednotlivých krajinách sveta, vrátane Slovenska. Čosi podobné, akési svojvoľné zahraničné staranie sa do vnútorných vecí cudzích štátov, nám občas predvádza aj Európska komisia, napríklad v podobe neslávne známeho hrubého miešania sa do Slovenska od bývalého komisára EÚ Reyndersa krátko po parlamentných voľbách v roku 2023, na ktoré sa tu ešte nezabudlo, aj keď ten korupčný komisár EK už je chvalabohu preč.

Tie zahraničné správy možno buď pasívne čítať a bezmocne sa rozčuľovať nad ich (ne)kvalitou a jednostrannosťou, podľa toho kto v danej krajine momentálne samozrejme vládne a je alebo nie je Washingtonom a Bruselom považovaný za toho "správneho", alebo - čo je môj prípad - možno si z toho dokopy nič nerobiť a naopak sadnúť a napísať ako novinár a komentátor v angličtine vlastnú, podobne štruktúrovanú kontra správu o reálnej situácii v oblasti ľudských práv a právneho štátu vo vlastnej republike tak, ako ju sám vidí. Napísať ju, v rozsahu 20-25 strán , a poslať ju obratom so sprievodným listom všetkým zahraničným zastupiteľským úradom v Bratislave, State Departmentu v USA a Európskej komisii v Bruseli. Nikdy som nepracoval na americkej ambasáde - lebo neviem čo by som tam ako národne orientovaný Slovák vôbec pre Krista Pána robil, takže niečo také v mojom CV chvalabohu nie je - ale presne to som robil, teda pripravoval a uverejňoval vlastné správy, nielen v minulosti, ale napokon aj nie tak dávno, na jeseň roku 2023, keď som bez meškania zareagoval na Reyndersovu anti-ficovskú správu a napísal vlastné hodnotenie povolebnej situácie u nás, s akcentom na zhodnotenie troch katastrofálnych rokov obdobia 2020 až 2023, a poslal tam kde to patrí, vrátane na vedomie novej vláde Roberta Fica, presnejšie rovno jemu na Úrad vlády SR.

Na niečo také nepotrebuje človek súhlas alebo nesúhlas od vlády svojej krajiny. Lebo zostať sedieť potichu na riti a neurobiť nič sa síce dá, ale nebol to nikdy môj prípad. Takže z toho nakoniec vznikla prekladom do slovenčiny aj moja petícia na podporu krokov vlády R. Fica po voľbách 2023. Kašlem na to, či mi za to niekto z tejto vlády poďakuje alebo nepoďakuje, hoci by sa patrilo aspoň vziať to na vedomie, alebo či mi nejaké ministerstvo dá nejaký grant tak, ako sa to robí vo vzťahu k ľudskoprávnym mimovládkam, lebo človek má svoje vlastné novinárske svedomie a svoj vlastný, na vláde nezávislý rozum a svedomie.

Napísal a zverejnil som po roku 1998 postupne viac takých správ a hodnotení stavu spoločnosti na Slovensku v angličtine. V roku 1999 správu pod názvom Slovensko - demokracia s ručením obmedzeným (SLOVAKIA, DEMOCRACY LTD) a v roku 2001 správu pod názvom SLOVAKIA - DEMOCRACY AND RULE OF LAW TWO YEARS AFTER PARLIAMENTARY ELECTIONS. Bol z toho dosť veľký rozruch a poriadny šok, dokonca sa z Ameriky ozvali novinári, vraj "Do čerta, mysleli sme si, že stačí odstaviť od moci Mečiara a bude tam konečne pokoj, ale bordel zrejem pokračuje". Fajn, človeka to poteší.

Zvysoka kašlem na to, čo si istá nemenovaná infuencerka z Popradu o mne myslí a tára do vetra na Infovojne bez toho, že by som sa tam k tomu mohol vyjadriť. Je príliš mladá a bohorovná na to, aby mohla veci hodnotiť objektívne, navyše nie je (podľa vlastných slov) ani novinárka, takže jej poznámky v štýle "Žlč nedoceneného seniora z Turzovky" sú smiešne.

K údajnej "nedocenenosti " tu dnes po predvčerajšom zverejnení Pocty od ministra kultúry SR Ivana Hudeca v roku 1998 pridávam aj písomné hodnotenie zo zahraničia od predsedu Svetového kongresu zahraničných Slovákov v USA Johna Vacvala z roku 2001 a budem pokračovať aj v ďalších článkoch. 1/2

Spomeniem v nich okrem iného aj moju správu o stave Slovenska za premiérky Radičovej pred voľbami v roku 2012 a ďalšiu po tých voľbách a pridám aj pozitívnu odpoveď od vtedajšieho šéfa skupiny socialistov v EP, Hannesa Swobodu, v reakcii na moje hodnotenie strany Smer-SD a R. Fica. Je mi jedno čo si kto o tom alebo o mne myslí. Fakty sú fakty, milá popradská influencerka, tie dušinka zlatá nepustia. (list od svetového kongresu zahraničných Slovákov vyššie) 2/2

KEĎ NEMAJÚ ARGUMENTY, PRIDAJÚ K INVEKTÍVAM NEVERBÁLNE GRIMASY

Rozmohlo sa to ako liečbou nekontrolovaná rakovina. Mnohí to ako pôvodcovi takýchto praktík dávajú za vinu Igorovi Matovičovi. Nie je to celkom tak, bolo to tu už pred ním, hoci v ďaleko nenápadnejšej forme, ale je fakt, že najmä on a Hlina, spolu s Mesterovou a ďalšími poslankyňami a poslancami, vrátane "umiernenejšieho" Ódora, to prevzali a zdokonalili ako samozrejmú súčasť pracovnej metódy v politickom diskurze pred televíznymi kamerami. Tam sa dnes totiž vedú slovné vojny s politickým protivníkom pred očami rôznorodého, médiami terorizovaného diváctva, ktoré si pomaly ale isto zvyklo na všetko. Vyniká v tom hlavne poslankyňa PS Zuzana Mesterová, ale iní za ňou v opozičnej "sieni slávy" ďaleko nezaostávajú.

Nemáš argumenty, nemáš za sebou nič konštruktívne, žiadne hmatateľné pozitívne výsledky, z ktorých by niekto niečo aspoň trochu užitočné mal, tak okrem prázdnych útočných floskúl v štýle verbálnych invektív ako "smerácka mafia", "korupčná vláda", "Putinovi prisluhovači", "Smer ťahá Slovensko na východ", "Ste obvinený podpredseda parlamentu" a podobne, urobíš nacvičenú znechutenú grimasu., zvraštíš pohrdlivo čelo množstvom nečakane stareckých a veku absolútne neprimeraných vrások ako hysterická učiteľka v triede, plnej nedisciplinovaných žiakov, a k tomu znechutene krútiš hlavou zľava doprava ako komisná viktoriánska vychovávateľka, ktorá rieši ďalší vážny disciplinárny priestupok dieťaťa, nad ktorým sa výchovne pohoršuje a láme nad ním palicu. Tomu sa hovorí neverbálna komunikácia. Ono sa to využíva najmä pre tých ľahšie ovplyvniteľných divákov, ktorých ani tak nezaujíma obsah ale forma. Mám rád Mesterovú, rád sa na ňu dívam, na to čo stvára pred kamerou. Je to hlavne ona, kto v tom preborníči, spolu Hlinom a trebárs aj Jaurovou a napokon aj s uškŕňajúcim sa Ódorom, ktorý sa tvári akoby bola vláda pod jeho vedením postavila fungl novú modernú nemocnicu alebo prestrihla pásku na dokončenom úseku diaľnice Žilina - Skalité Zwardoň.

Všímajte si ich, nielen to čo hovoria, lebo to nestojí za nič a nemá to hlavu ani pätu, ale najmä to, ako sa pri tom bohorovne povýšenecky tvária. Na efekt.... Starý dobrý Facebook má na to dokonca osobitný emotikon, aby ho mohli ľudia používať aj na sociálnej sieti. Nemáš argumenty, si plný nenávisti, tak tam dáš "rehotáka" a si kráľ. Odrovnal si ním oponenta, respektíve ani nie oponenta ale niekoho, kto má iba iný názor ako ty. Pokiaľ ide o Smer, lebo to všetko je určené hlavne v boji proti nemu, ten sa zatiaľ v tejto "disciplíne" neverbálneho uškŕňania a grimasovania na efekt drží rezervovane a neopláca rovnakým - hlavne také frekventované mediálne postavy ako Richter, Gašpar, Richard Glück, Kéry a podobne. Trochu iný, oveľa emotívnejšie vystupujúci aj po neverbálnej stránke, je Robert Kaliňák, ktorý zdokonalenú mimiku tváre používa bežne v hojnej miere, no a samozrejme vedúca osobnosť v tomto prebore, Ľuboš Blaha. Premiér Fico sa po tejto stránke tiež vyvíja a zdokonaľuje pod tlakom desiatky rokov trvajúcich útokov na jeho osobu.

Pokiaľ ide o mňa, ja sa na sociálnych sieťach nepohybujem hore dolu a nesurfujem internetom, aby som sliedil kto čo kde píše a aby som tam do ľudí zapáral a rozdával jedného rehotáka za druhým. Načo, nepotrebujem to. Nemám na to náturu a nemám chuť ani potrebu mentorovať a hysterčiť, či už verbálne alebo neverbálne, na sieťach, a už vonkoncom nie naživo, aby mi hlas preskočil do nepríjemne škrekľavej neurotickej fistuly psychicky dekompenzovaného jedinca.

Čo tu poradiť? Asi nič, lebo je vecou každého ako koná a správa sa verejne či súkromne medzi svojimi. Vraví sa múdrejší ustúpi..... znie to pekne, ale je to anachronické ponaučenie zo starších, podstatne civilizovanejších čias, kedy sa verejne "neboxovalo" bez rukavíc jazykom, perom alebo klávesnicou ako dnes. 1/2

No a politici, napríklad aj títo za Smer, by asi urobili osudnú chybu ak by na medializovanom politickom kolbišti jednoducho v televíznej debate hodili uterák, povedali "múdrejší ustúpi", vstali a odišli ako Ján Slota z televízneho štúdia pred zrakom verejnosti uprostred diskusie. Facku vylepiť sa síce tiež v krajnom prípade dá, ako napríklad Anna Malíková svojho času v parlamente keď tam bola. Na to ale nemá každý, hoci by sa niekedy aj zišlo, ale ja rozhodne nie som typ na takéto reakcie. 2/2

MÉDIÁ, K VAŠIM SLUŽBÁM....

Tak to vidíte sami, vrátane "žlčovitého nedoceneného seniora z Turzovky", ktorý sa tu ako taký poloslepý Jan Žižka z Trocnova pri Kutnej Hore borí so všetkými negatívnymi správami v politike zvonka aj zvnútra - ako a tu veci najnovšie u nás majú. Neprejde v tejto kedysi idylickej, no dnes zúfalo konsolidovanej domovine deň, aby niekde nevypukol nejaký nový škandál a voňavým jarným vzduchom neotriasol ďalší pseudoškandál alebo kauza, ktorá má za cieľ načisto zbaviť tento národ aj posledných zvyškov zdravej súdnosti.

O to sa tu už tradične starajú všetky tie dobre živené slniečkárske médiá takzvaného hlavného prúdu, ktorým už ale roky vytrvale šliapu na päty, hryzú ich do členkov a znepríjemňujú im ich pohodlný progresivistický život statočné alternatívne médiá. Hlavne tie, ktoré bystrý klasik Štefan Harabin nazýva "pôvodnými alternatívnymi médiami" - čím myslí tie skutočne pronárodné - na rozdiel od tých, ktoré považuje za "falošnú novú alternatívu", ktorá to tu podľa neho prišla celé rozriediť. Rozumiem čo tým tento nenapodobiteľný slovenský guru s orlím politickým zrakom myslí. Netreba na to genialitu, aby človek čítal a chápal jeho postrehy s porozumením. Sám sa v poslednom čase nestačím všeličomu čudovať ako Alenka v ríši divov, a to som na svete o štyri roky dlhšie ako on, aj keď na to podľa niektorých nevyzerám. Harabinove úderné slová bez michelinskej servítky nepríjemne zarezonovali presne tam, kam ich mieril. A tá pôvodná pravá a nefalšovaná alternatíva má o čom tuho rozmýšľať, prečo sa mobilizovať a napokon medzi sebou vážne o veciach hovoriť, kým je čas. Lebo všetko tu môže po budúcich voľbách vyzerať úplne inak a nemusí tu zostať kameň na kameni. Až na Turzovku, kde u mňa zostane všetko po starom, lebo ja sa ničoho nezľaknem a nemám čo stratiť. To je práve tá konkurenčná výhoda novinárskej nezávislosti.

Do toho všetkého sa najnovšie mobilizuje a zjednocuje slniečkársky sektor progresivistických mediálnych ultras, ktorý si pre väčšiu pro bruselskú údernosť v boji s "dezinfoscénou" zakladá občianske združenie pod názvom Organizácia nezávislej žurnalistiky (ONŽ). Aby pokračovali s novým elánom v politických školeniach národa tým "správnym" smerom. Dobre, hádam aj klub "dezinfo" sa tiež nejako zjednotí na našej strane tribúny, nech to celé má ten správny akčný náboj.

Ďalšia vec, ktorú som včera "navnímal" uprostred vytrvalého dažďa studeného frontu bol virvar a mediálny humbuk okolo toho, že strana Smer má vo svojej rovnomennej agentúre SMER, s.r.o. za konateľa Michala Fica, syna premiéra Roberta Fica, s mesačným platom 5 000 eur z legálnych zdrojov Smeru za voľby. Koho si tam mali pre Boha živého dať za konateľa, hádam nie progresivistickú aktivistku Tódovú, novinára Snidla, či Martu Šimečkovú!? Ja by som na premiérovom mieste urobil to isté. Zbláznili sa tie médiá a preplo im už načisto ireverzibilným spôsobom?

Priznám sa vo svojej prostote vnútroštátneho novinárskeho emigranta na dôchodku, že som nebyť tohto humbuku ani nevedel, že strana Smer má nejakú vlastnú profesionálnu agentúru, v ktorej je konateľom tiež muž menom Fico. Čo ma do toho? Že má premiér syna som okrajovo registroval, len som nepoznal jeho krstné meno. Premiér, ktorého už za tie roky kadekto šeredne zradil, a možno ešte zradí, aspoň vie, že jeho syn nikdy nechodil s Šeligom na protestné opozičné mítingy proti nemu, nevelebil "Čaputku" a Kisku, a ak sa to tu celé politicky po voľbách otočí, nepôjde asistovať Šimečkovým progresivistom. V Smere určite vedia čo robia, aspoň v tomto konkrétnom prípade. Ale ako vravím, mňa do ničoho nič! Tým je to pre mňa celé vybavené, ako Vlasta Burian hovorieval, "k dennímu pořádku". A môžeme sa spoločne tešiť na ďalšie škandalizácie.

Médiá, k vašim službám :)

TÁ OSÔBKA NIE JE ŽIADNOU DVOJNÍČKOU ROBERTA FICA, ANI STEVEOM BRIDGESOM

Súhlasím s viacerými komentármi, vrátane názoru poslancov Barteka a Blahu, na adresu včerajších televíznych novín, kde bolo jednou z ústredných tém a "hajlajtov", že sem prišla z Ameriky nejaká komicky exaltovaná osôbka, ktorá sa vraj podobá na predsedu slovenskej vlády a vyhlasuje sa za kráľovnú Slovenska. Bolo vrcholne nechutné, ako v tých záberoch televíznych novín vystupovala ako pomätená. Osobne som presvedčený, že premiér Fico si z tej inscenovanej frašky nič nerobí. Má dostatočne vyvinutý zmysel pre humor a vie sa povzniesť nad takúto nekonečne bulvárnu sprostosť. Navyše má na pleciach iné premiérske starosti, nie takéto hlúpe triviality.

Ak sa tu ale vyrábajú a dokonca sa sem cielene dovážajú takéto trápne nechutnosti a pochybné indivíduá so zámerom ponížiť a zosmiešniť lídra Smeru a koalície niekým dolifrovaným z Ameriky, aj ja sa pri tom dnes na chvíľu pristavím, hoci trochu inak ako ostatní, tiež právom pohoršení komentujúci. Tentoraz zrejme pre mnohých nečakaným príkladom priamo z Ameriky, keď to v tom upadajúcom štáte len pred pár desiatkami rokov nebolo ešte v celej spoločnosti až tak slniečkársky nekultúrne a morálne zdecimované ako dnes.

Uvediem príklad menom Steve Bridges. Som presvedčený, že väčšina Slovákov a Sloveniek o ňom nevedia, nepoznali ho a nemajú ani šajn kto to je. Bol to dvojník a takzvaný impersonator (imitátor) G. W. Busha, ktorého si dokonca sám prezident Bush pozval na svoje pravidelné výročné stretnutie s americkými médiami a novinármi na spoločnú večeru. Pozrite si to video, aspoň časť- nemusíte na to nevyhnutne potrebovať ani angličtinu - aby ste už na prvý pohľad videli ten priepastný rozdiel s trápnym včerajškom .https://youtu.be/u5DpKjlgoP4?is=kACA2E9lDBXYkhmM

NAMIESTO NEDEĽNÉHO ZAMYSLENIA (271)
PREDSEDNÍČKA EP METSOLA A PREMIÉR FICO

V týchto dňoch sa premiér Robert Fico stretol v Bratislave s predsedníčkou Európskeho parlamentu, pani Metsola, a podľa vlastných vyjadrení sa jej pri tejto príležitosti v otvorenej konštruktívnej atmosfére okrem iného opýtal, kde bol Európsky parlament v rokoch 2020-2023 keď sa na Slovensku diali protiprávne zverstvá a hrubé zneužívanie trestného práva na politické účely. Uviedol jej celý rad konkrétnych príkladov, vrátane brutálneho zaobchádzania so súčasným podpredsedom parlamentu Tiborom Gašparom, úmrtia nevinného človeka vo väzbe atď.

Nie je jasné, aspoň ja som nič také zatiaľ nezachytil ani z úst večne usmiatej predsedníčky Európskej komisie, ani od predsedníčky Európskeho parlamentu, či na takto položené priame otázky predsedu slovenskej vlády s konkrétnymi príkladmi niektorá z nich niekedy vôbec odpovedala. Ak áno, ja o tom neviem a ospravedlňujem sa. Myslím však, že ani jedna z nich neodpovedala.

Je logické, potrebné a správne, že na dvojaké kilometre Európskej komisie, ako aj Európskeho parlamentu, pokiaľ ide o hodnotenie Slovenska, reaguje súčasné vedenie štátu a slovenská vláda na čele s premiérom a aspoň tá časť poslancov nášho parlamentu, ktorá je pri zmysloch.

Nie je to však ani zďaleka len vedenie nášho štátu, kto na postoje a kroky Bruselu reaguje a kladie vážne otázky, respektíve zároveň s tým aj vysvetľuje a komentuje neraz otvorene kontroverzné počínanie Bruselu voči Slovensku. Už v decembri 2023 som krátko po voľbách napísal otvorený list (nájdete vyššie) vedeniu EK a EP, všetkým komisárom EK a na vedomie zahraničným zastupiteľským úradom v Bratislave (spolu takmer sto adries) sumárnu správu v účelnom rozsahu troch strán o tom, čo sa na Slovensku dialo v období rokov 20-23, spolu s vysvetlením reakcie na to obdobie zo strany slovenských voličov. List som zároveň vo forme petície ponúkol na podpis občanom Slovenska na stránke petície.com pod názvom "Otvorený list predstaviteľom EK na podporu krokov vlády R. Fica". Veľmi ľahko dohľadateľné.... Nie pán premiér, nie sú tu len samí krvilační bastardi, ako ste sa raz na adresu médií vyjadrili. Sú tu aj iný novinári, ktorí nepotrebujú nejaký pokyn, ani nejaký formalizovaný vzťah či úväzok, ale konajú nezávisle a z vlastnej slobodnej vôle. Uvádzam tu prvú z troch strán môjho otvoreného list do Bruselu tak, ako bol okrem adries v Bruseli adresovaný na vedomie aj zahraničným ambasádam v Bratislave.