Dnes sa mi do rúk dostal tzv. „odpočet činnosti“ platformy Otvorená kultúra (link). Úprimne, neočakávala som nič, čo by čo i len vzdialene pripomínalo skutočnú prácu v kultúre, ale tento dokument pripomína skôr zápisky z osobného denníčka aktivistu než seriózny odpočet práce.

https://platformaok.sk/kto-sme/odpocet

Medzi ich „úspechmi“ nájdeme perly ako počet vydaných tlačových správ, počet zvolaných protestov, počet príspevkov na sociálnych sieťach, počet výziev na moje odstúpenie a nezabudnime ani na počet rozhovorov v médiách, ktoré majú slúžiť len na seba-prezentáciu samozvanej kultúrnej elity, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že verejné zdroje už viac netečú do vreciek im a ich kamarátom.

Zatiaľ čo oni počítajú lajky, my odvádzame konkrétnu prácu pre celé Slovensko. Novelizovali sme zákony o Fonde na podporu umenia, STVR, Audiovizuálnom fonde – a súčasne sa snažíme zabezpečiť ich transparentné fungovanie. Zachraňujeme objekty ľudovej architektúry v Múzeu slovenskej dediny v Martine, analyzujeme obnovu zdevastovaného hradu Krásna Hôrka a Spišského hradu, podporili sme vznik a rozvoj viacerých kreatívnych centier po celom Slovensku, podporujeme digitalizáciu hmotného kultúrneho dedičstva, pripravujeme obnovu Múzea Ľudovíta Štúra v Modre – a to je len zlomok našej každodennej práce.

Takže ak niekto hľadá rozdiel medzi prázdnou aktivitou a reálnymi výsledkami, má pred sebou učebnicový príklad.

Platforma Otvorená kultúra verejne vyzýva ľudí, aby im prispeli peniazmi „na vedenie vyrovnaného boja s ministerstvom“. Čítate správne. Nie na kultúrne projekty, nie na vzdelávanie, nie na ochranu kultúrneho dedičstva. Ale na boj. Proti štátnej inštitúcii, ktorá má zákonom zverenú správu kultúry v krajine.

Títo ľudia sa totiž nechcú rozprávať, oni chcú rozkazovať. Chcú určovať, čo môžeme a čo nemôžeme robiť, koho smieme menovať, čo je a čo nie je to „pravé“ umenie. Tak, ako to predviedli v prípade SNG, alebo v opakujúcich sa listoch zamestnancov inštitúcií, ktoré akoby vzišli z jednej šablóny.

Lenže časy, keď bola kultúra výsadou malej skupinky politických aktivistov, sú preč. A práve preto kričia. Lebo už nie sú pri kohútiku.

A dnes? Hŕstka týchto „aktivistov“ doslova vystrája pred budovou Ministerstva kultúry SR. Blokujú vstup do štátnej inštitúcie a bránia jej riadnemu fungovaniu. Ponúkam vám zopár fotografií aj z dnešnej noci, aj zo dňa. To, aký tam bol “nátresk” nemusím ani komentovať. Svedčí to len o jednom, nikoho to už nezaujíma, ľudia majú úplne iné problémy a z “protestov” malej skupinky, ak sa to tak vôbec dá nazvať, sú už len otrávení.

Preto sa pýtam aj vás – naozaj sme už zašli tak ďaleko, že toto považujeme za normálne? Toto má byť tá „otvorená kultúra“? Kde končí sloboda prejavu a začína politický nátlak? Lebo ak má kultúra skutočne patriť všetkým, nie len skupinke vyvolených aktivistov, je načase, aby aj médiá konečne začali konfrontovať tzv. druhú stranu, pýtať sa, kto ich financuje a aké sú ich skutočné ciele. Tú stranu, ktorá vydáva mediálne výstupy, protesty a výzvy na boj za prácu.

Zdroj foto: MK SR a FB/Slovenská národná strana