Kým bude premiér nadávať svojím súperom do potkanov, krvilačných bastardov a čriedy Sorosových prasiat, nemá veľký význam rozčuľovať sa nad tým, že opozícia ich častuje výrazmi ako dezoláti, opice, vlastizradcovia a podobne. Nedá sa nevidieť, že vládna koalícia situáciu politicky zneužíva, že útočí nevyberavo na všetkých, aby sa potom hystericky voči sebe dožadovala slušnosti. Toto naozaj nemá význam. Tieto dve skupinky rozbesnených a na seba navzájom útočiacich politických svoriek si naozaj nemajú čo vyčítať. Zvlášť premiér, ktorý je už taký podráždený, že nedokáže vľúdne odpovedať ani na štandardnú otázku tých novinárov, ktorí si iba robia svoju prácu. Najhoršie je, že Robert Fico je už taký izolovaný, že mu to nemá kto povedať. Všetci sa ho buď boja alebo mu úlisne kurizujú, prípadne oboje, ale vo svojom okolí už nemá nikto, kto by mu povedal pravdu.

Raz som sa o to pokúsil v tom najlepšom úmysle, lebo chápem, že je vyčerpaný, že je stále vystresovaný a možno aj vystrašený, že čelí nepríjemným zdravotným následkom, ktoré by nikto z nás nechcel zažiť. Napokon, to, že najprv „hrdinsky“ zapiera, že by ho trápil atentát, a potom vidíte, že o ňom rozpráva na každej tlačovej konferencii, v každom druhom príhovore, dokonca aj v zahraničí, svedčí o jedinom – že je to pre neho stále obrovská trauma, ktorú v sebe nespracoval. Nikto z nás, ktorý to nezažil a neprešiel tento kus cesty v jeho topánkach, ho nemá právo za to odsudzovať. Ale jeho priatelia by mu mali dokázať odporučiť, čo je pre neho v takomto stave najlepšie. Neprijal to. Odkázal mi cez médiá, že sa na neho hnevám, lebo ma odvolal z pozície poradcu. Na to som sa mohol len zasmiať. Vtedy som to vzdal a nechal tak. Ale je to smutný príbeh, lebo už aj najvyšší predstavitelia Smeru-SD priznávajú, že sa k nemu nedostanú. Včera ste mohli vidieť prekvapeného ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorého zaskočila otázka, prečo zvolal premiér bezpečnostnú radu štátu. Netušil to. A to už nie je dôvod na smiech. To je dôvod na vážne znepokojenie, kto, kde a ako sa riadi tento štát, v ktorých štruktúrach sa prijímajú zásadné rozhodnutia, keď koaličná rada nezasadá, vláda nie je informovaná a členovia predsedníctva premiérovej strany nič netušia.

Vládna koalícia sa nemôže rozčuľovať, keď médiá, kontrolné orgány alebo hoci aj opozícia kladú tieto legitímne otázky, lebo toto nie je absolutistická monarchia, v ktorej rozčuľujeme zemepána otravnými otázkami. Zvlášť, ak sa vláda správa tak neznesiteľne papalášsky. Včera zomrel jeden z mála mojich politických vzorov, legendárny Pepe, bývalý uruguajský prezident José Mujica, prezývaný „najchudobnejšia hlava štátu na svete“. Nebola to ani metafora, ani póza, ale životný štýl. 90 percent svojho platu rozdal chudobným a žil ako oni, jazdil na 25-ročnej bugatke, predal vládnu letku, odmietol prezidentský palác a býval vo svojej starej chalupe so záhradkou, v ktorej pestoval zeleninu. Celý život bojoval za najchudobnejších ľudí, prežil 13 rokov vo väzení, za čo dostal ďalšiu prezývku – latinskoamerický Mandela. Viete, ja nechcem, aby všetci politici žili v chudobe, ale porovnajte výhovorky, správanie a nároky našich často až nenažraných vládnych politikov bez sociálnej empatie so životnými zásadami tejto ikony latinskoamerickej ľavice.

Keď po roku bilancujeme stav našej krajiny, vidíme, že z tohto marazmu nás nevyvedú vzájomné výčitky, ani zvaľovanie viny na tých druhých. Skúsenosť, ktorú s oboma tábormi máme, by nás mala viesť k navonok skľučujúcemu záveru, že to zostáva na nás. Oni nám nepomôžu. Ja sám so z toho vyvodil pre seba zásadné rozhodnutie: odmietam naďalej hrať ich hru. Komentovať ich hlúpe nápady, živiť sa ich nenávisťou, zúčastňovať sa na ich hádkach a osobných sporoch, ktorými nás zamestnávajú a odvádzajú pozornosť od podstatných vecí. POTREBUJEME ZMENIŤ TÉMU. A to doslova. Vy (obidve strany) ste odviedli pozornosť od dôležitých otázok k vašim márnomyseľným osobným vojnám.

Namiesto teatrálnych kampaní o vlastizradcoch, sprisahancoch a mafiánoch, namiesto škriepok o tom, kto chodil do osobitnej školy, kto patrí do basy, kto u koho spal a kto od koho odpisoval diplomovú prácu, by sme sa mali sústrediť na to a hlavne nútiť k tomu aj verejných činiteľov (ktorých si za to, len tak mimochodom, štedro platíme), aby nám predkladali svoje návrhy, ako zvýšiť úroveň zdravotnej starostlivosti, ako zastaviť rast cien a energií, ako zlepšiť stav školstva, ako zmodernizovať štát a pripraviť ho na technologické a klimatické výzvy najbližších desaťročí. Toto sú naše témy, toto sú naše úlohy. A pokojne k tomu pridajte aj verejnú diskusiu o vízii mierového štátu – ako nám ju načrtol pápež František pri svojej návšteve. O tomto sa rozprávajme, hoci aj polemizujme. Už nie som ochotný diskutovať o hlúpostiach a byť súčasťou týchto hlúpych hier s davmi, ktoré vám, zdá sa, ešte stále zožerú úplne všetko. Zabudnite.

Stretol som v týchto dňoch množstvo rôznych ľudí. Vyrábajú ľudové nástroje, maľujú, píšu básne, pečú domáci chlieb, vytvárajú komunitné centrum pre deti, učia ľudí pracovať s umelou inteligenciou, naozaj pestré typy. Všetci sú žičliví, milujú svoju vlasť, rozmýšľajú o svojich plánoch s nadšením a jediní, ktorí brzdia ich sny sú - politici. Tí, ktorí by ich mali viesť a ukazovať nám smer. Ale nás už dávno nevedú ušľachtilí ľudia ako Štúr, Hurban, Štefánik, Hodža a Rázus. Vedú nás tí najhorší z najhorších. Ak si myslíte, že nie, tak si odpovedzte na otázku, či by ste Huliakovi alebo Matovičovi dali do opatery čo i len na polhodinu svoje malé dieťa, nieto štát. Slovensko má na viac. Ale musíme ho zlepšovať od podlahy a nespoliehať sa na tú spanštenú triedu, ktorá si urobila zo služby vlasti výnosnú živnosť.

Veronika Murková: Zoči-voči smrti, no stále verný národu 🇸🇰

Hlavný hobby horser si privstal a mudruje v nádeji, že niekoho zaujíma 🤭

To hovoria o sebe? 🤔

Prieskumy hovoria, že sa o politike hádame viac ako o peniazoch

Ondro Bukový: K dnešnému výročiu by som chcel len v krátkosti napísať, že najviac ma zaráža, že médiá mali väčšiu traumu z toho, keď ľudia na proteste skandovali škaredé slovo o prezidentke po tom, čo podpísala americké základne na Slovensku, ako zo samotného atentátu na premiéra štátu.
Dokonca tento atentát bagatelizujú, či spochybňujú.

Dnes si pripomíname výročie atentátu na predsedu vlády demokratickej krajiny. Tento čin bol bezprecedentným útokom nielen na človeka, ale na samotné základy demokracie. Každý z nás by ho mal jednoznačne odsúdiť.

Všetci sme dúfali, že táto tragédia bude varovaním — mementom pre politikov, médiá aj mimovládne organizácie, ktoré dlhodobo živia atmosféru nenávisti, rozdelenia a netolerancie. Žiaľ, ukazuje sa, že sme sa mýlili.

Namiesto poučenia sledujeme pokračovanie šírenia nenávisti, ktorá preniká do rodín, na pracoviská, medzi priateľov a hlboko rozdeľuje našu spoločnosť.

Preto dnes opäť vyzývam všetkých — najmä politikov, novinárov a zástupcov tzv. tretieho sektora — prestaňte podnecovať nenávisť. Spomeňte si, kam až to môže viesť. Nech je atentát na predsedu vlády posledným budíčkom pre nás všetkých. Slovensko ešte stále považujem za demokratickú krajinu. Nezmeňme to.

KAM SA NAŠA SPOLOČNOSŤ POSUNULA ZA ROK OD ATENTÁTU?

🔴 LIVE: Tlačová konferencia po mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady SR.

https://www.youtube.com/watch?v=xHKpM0A9FHM&ab_channel=SMER-Soci%C3%A1lnaDemokracia

Mazanie účtu Juraja Cintulu? Syn tvrdí, že profil otca neovplyvňoval.

Po atentáte na premiéra Roberta Fica sa objavili nové otázky týkajúce sa údajného mazania digitálnych stôp strelca Juraja Cintulu.

MINÚTA.